Na samote blízko Oblíka žil raz dávno slobodný mládenec Juraj, ktorý bol pastierom oviec. Býval len s matkou, otca už pred rokmi pochovali. Brata ani sestry nemal a dole do dediny medzi ľudí chodil len zriedka, len keď potreboval niečo kúpiť alebo predať bohatším gazdom z toho, čo nagazdoval. Dlhá zima konečne pominula, no Juraj si všimol, že matka s teplými lúčmi slnka nepookrieva. Práve naopak, začala chradnúť. Všetky úspory minul Juraj na lieky a doktorov, ale matke nič nepomáhalo.
Raz, keď bol znova v dedine, počul od jedného starca, že niekde pod úpätím Oblíka žije obor, ktorý stráži...
Pokračovanie príbehu...
...zázračný kalich. Ten, kto sa z kalicha obrej krvi napije, zaraz ozdravie. Juraj sa hneď ráno vydal na cestu, aby matke čím skôr od nemoci pomohol. Predpoludním prišiel k vrcholu Oblíka a pri skale, čo ako dom vyzerala, a takých tam i dnes niekoľko nájdete, si chcel chvíľu oddýchnuť. Sadol si a oprel sa o skalu. Tu zrazu začul hukot, akoby sa mu kamene začali na hlavu sypať. Hneď vyskočil na rovné nohy. Skala sa začala otvárať a z nej vychádzal obor. V jednej ruke držal kyj a v druhej kalich. Juraj sa dal do behu. A obor sa za ním naskutku pustil. V behu sa však mládencovi rovnať nemohol. Už boli skoro dole pod Sokolovou skalou, keď obor spadol, zareval a ostal meravo ležať.
Teraz prišla Jurajova chvíľa. Pevnejšie stisol sekeru v dlani a vykročil k obrovi, aby dielo skazy dokonal. Tu vidí, že z obra krv i bez sekery prýšti, z nohy sa mu cícerkom púšťa. Kalich na zemi hneď pri bezvládnej ruke leží. Juraj ho úchytkom berie, trocha krvi doň nechá nastekať a neobzerá sa, až kým na prahu svojej chalupy nestojí. Takýto upachtený hneď k matkinej posteli pristúpil, slova nepreriekol, kalich jej na pery pritisol. Prekvapená matka len vzdychla, letmo upila z kalicha, ale keď krv na jazyku zacítila, v očiach sa jej zaleskla slza. Strach jej srdce zomkol, z myšlienky, čo asi jej dobrý syn vykonal. Juraj jej hneď rozpovedal, že obrovi neublížil. A matke bolo zo dňa na deň lepšie, sila sa jej každým dňom navracala.
Juraja však začala trápiť myšlienka, čo sa stalo s obrom. Nedalo mu, opäť zbehol do dediny a tam sa dozvedel, že pod Sokolovou skalou noc čo noc obra počuť, akoby tam niečo hľadal a všetci to miesto radšej zďaleka obchádzajú. Vybral sa teda na miesto, kde vzal obrovi kalich. V skale zbadal obrovskú obriu stupaj. To obor sa tu každú noc vracal, aby našiel stratený kalich. Juraj položil kalich vedľa stupaje a skryl sa neďaleko.
Ešte ani tma poriadna nebola, keď od Oblíka zbadal obra kráčať. Na jednu nohu kríval. Len čo obor zbadal kalich, zaradoval sa, zdvihol ho zo zeme a ako prišiel, tak ho aj zaraz nebolo. Juraj sa naradostený pobral domov, kde ustráchanej materi vyrozprával, čo tentoraz pod Oblíkom zažil.
Hermanovčanom ostal v erbe kalich, ktorý dodnes na Oblíku obor stráži a údolie priliehavejšie meno ako Údolie obrov dostať nemohlo. Stopu, kde obor spadol, nájdete vedľa chodníka, po ktorom Juraj utekal. A o tom, že patrí obrovi, niet pochýb!
Údolie obrov
