Matiašovce boli aj v týchto časoch malebnou dedinkou. Ľudia sa tu snažili žiť spravodlivo. Usilovne pracovali na poliach, jeden druhému pomáhali a keďže neprávosť by ste tu hľadali márne, nebolo už dlhé roky počuť ani o Pjerunovom hneve. Ľudia si naňho občas spomenuli, keď z diaľky začuli prichádzať búrku. Jedného dňa sa však všetko zmenilo. V tom roku nebola veľmi dobrá úroda. Obilie malo malé klásky a ani zeleniny a zemiakov sa neurodilo veľa. Ľudia boli zúfalí a obávali sa dlhej zimy. Tí čo mali úrody najmenej so závisťou pozerali susedom cez ploty. „Hej, Miško, nože sa pozri, koľko vriec zemiakov majú susedia na dvore. Ak ma zrak nemýli, majú o jedno viac ako my!“ Na to Miško odpovedal: „A pozri sa na dvor druhého suseda, tam majú oveľa viac pšenice ako my. Či sme my horší ľudia, že nám sa toľko neurodilo?“ Takéto rozhovory bolo počuť snáď z každého dvora. Netrvalo dlho a obyvatelia dedinky si začali navzájom úrodu kradnúť. Šírilo sa zlo a nepokoj. Jediná Anička sa snažila každému pomáhať. Anička bola mladá sirota, žila sama v malom domčeku a bola známa svojou obetavosťou. Dlhé svetlohnedé vrkoče jej padali na plecia. Nebolo to žiadne malé žieňa, práve naopak. Jej vysokú postavu bolo ťažko prehliadnuť. Jemnosť jej dodávali modré oči a odvážny úsmev. Ale ani jej dobrota nepomohla vrátiť do dediny pokoj a dobro.

 Po dlhej a náročnej zime prišla jar a dedinčania sa opäť chystali na polia. Jedni sa podujali svoje polia plieť, iní zapriahali kone a chystali sa orať brázdy na sadenie. Keď v tom z jasného neba udrel blesk. Zem sa zatriasla a tí, čo boli najbližšie, na chvíľku zmeraveli. Ich kone sa splašili, dali na zadné a tiež na chvíľu akoby zamrzli. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že si nikto neuvedomil, čo sa vlastne udialo. „Ste všetci v poriadku?“ ozývalo sa z každej strany. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Onedlho vypukol v susednej dedine požiar a časť z nej zhorela do tla. Táto udalosť nedala dedinčanom spávať. Začali sa šíriť chýry, že nad dolinou visí Pjerunova kliatba a jeden z nich musí ísť a odprosiť Pjeruna, aby ich kliatby zbavil. Nik však nemal dosť odvahy. Chlapi po sebe pokukávali a kryli sa jeden za druhého. Už-už to vyzeralo, že sa dedina kliatby hádam ani nezbaví, keď sa tu zrazu ozval jemný hlas mladej Aničky. „Ja Pjeruna vyhľadám a odprosím.“ Všetci sa začudovane otáčali a ozvalo sa aj nesúhlasné mrmlanie. Ale nahlas nepovedal nikto nič. Chlapi sa hanbili a ženy boli rady, že bude konečne v dedine pokoj.

Na druhý deň ráno sa Anička vystrojila – obliekla si dlhé šaty, opásala zásteru, prehodila si cez plecia kabátik a na nohy obula vysoké čižmy. Do kapsy si zbalila peceň chleba a tak sa vybrala na dlhú cestu. Nevedno, ako dlho išla, až ju jedného dňa zbadali dedinčania kráčať smerom domov. A nebola sama! V rukách držala povraz a viedla obrovského býka. Všetci sa k nej rozbehli a vypytovali sa jeden cez druhého, či sa jej podarilo Pjeruna nájsť. Hanka im porozprávala, ako kráčala dlhé dni a noci a napokon sa jej podarilo splniť svoju úlohu. Nemohla však nikomu povedať kde a ako našla Pjeruna – toto tajomstvo si mala nechať len pre seba. „Svoj hnev zoslal Pjerun na nás preto, lebo sa nám do sŕdc vkradlo zlo a nenávisť,“ začala Anička rozprávať. „Zrušenie kliatby je len v našich rukách. Keď napravíme všetky neprávosti a opäť medzi nami zavládne prímerie, nebudú nás už strašiť hromy a blesky. Tento býk nám to má pripomínať vždy, keď sa naňho pozrieme. Až vtedy si dedinčania uvedomili, že za všetko si mohli vlastne sami. V dedine tak opäť zvíťazilo dobro. Už si navzájom nezávideli a nekradli. A ak aj niekoho šteklili prsty, stačilo sa pozrieť na býka, ktorý sa pásol povedľa Aničkinho domca a spomenúť si na Pjerunov trest. A či sa Anička s Pjerunom naozaj stretla? To vie len ona sama. Hlavné je, že do dedinky prinavrátila dobrotu a prajnosť.

A tak je to až dodnes. Hoci už Matiašovčania v Pjeruna neveria, dobrota v nich pretrvala. Presvedčiť sa o tom môžete sami, keď tam prídete. 
Autor: Tatiana Baluchová