...aj cestičky lesnej zveri, dobre sa vyznala v liečivých bylinkách. Vedela z nich uvariť výborný čaj, ktorý pomohol nejednému chorému. Jedného dňa sa opäť vybrala na bylinky. Bystrým zrakom sa rozhliadala po okolí, aby jej nič neuniklo. Už zďaleka zbadala krívajúcu postavu.

„Veď je to Jakov,“ prekvapene zastala, keď v prichádzajúcom mladíkovi spoznala dávneho kamaráta. Poznali sa už ako deti, ale nestretávali sa. Lesana sa zbojníkov stránila.

Krívajúci Jakov sa cez les vracal z neúspešného zboja. Nielenže nič neukradol, ale dokonca ho kupec sekol šabľou do nohy. Lesana neváhala a pribehla zranenému mládencovi na pomoc.

„Jakov, čo sa ti stalo?“ vypytovala sa, kým mu oväzovala nohu liečivými bylinkami a ručníčkom. No mladý zbojník si len povzdychol a mávol rukou: „Nič to nie je.“ Dievčinu vždy obdivoval pre jej krásu, šikovnosť a nebojácnosť. Nechcel ju zarmútiť svojou zbojníckou príhodou. Na znak vďaky odtrhol pre Lesanu lesný kvietok a založil jej ho do vlasov. „Pre teba, Lesana, ďakujem!“, zašepkal a pobral sa k domovu.

Od tej chvíle, kedy Lesana ošetrila raneného Jakova, jeden na druhého neprestajne mysleli. Lesana len veľmi opatrne – veď bol predsa zbojník! No Jakov myslel na mladú dievčinu takmer neustále. Na malý kúsok papiera jej nakreslil odkaz a položil ho na okno izby. Netrvalo dlho a Lesana odkaz za okenným rámom objavila. Hneď pochopila, že Jakov potrebuje ošetriť ranu. A ako naznačoval odkaz, stretnúť sa mali v noci v lese. Dlho váhala, či je to dobrý nápad, no nakoniec sa stretli. Pri ošetrovaní rany sa zarozprávali a už nebolo cesty späť. Smiali sa a rozprávali až do svitania.

Plynuli dni a noci, Jakov a Lesana sa stretávali každý večer, ich srdcia kvitli láskou.  Zabudli veru i na to, že sa blížila noc, ktorej sa báli všetci dedinčania. Noc draka! Tretiu letnú noc v každom roku ponad les preletí drak Krak a vtedy ani jedna živá duša nevystrčí nos zo svojho príbytku. Jakov a Lesana i v túto noc neodolali stretnutiu. Ruka v ruke kráčali lesom a dívali sa na hviezdne nebo. Keď tu zrazu zadul vietor a lesom sa ozval hukot dračích krídel. Obrovský drak letel pomedzi koruny stromov priamo k nim!

Drak zletel do lesa, rovno k dvom zaľúbencom. Zareval, schmatol Lesanu a vyletel s ňou k hviezdnemu nebu. Všetko sa udialo v mihu sekundy. Prekvapený Jakov len zdesene skríkol: „Lesana!“ A už jej nebolo!

Čo si počať? Kam ju len mohol drak odniesť? Pýtal sa sám seba zarmútený Jakov. Rýchlo-rýchlo vyliezol na najbližší strom. V diaľke zazrel draka s jeho milovanou Lesanou. Lesk jej červených vlasov sa odrážal vo svite mesiaca, ako ju drak unášal preč. Jakov neváhal a rozbehol sa lesom za drakom. Nevedno ako dlho bežal, nevnímal čas ani konáre stromov, ktoré mu šľahali do tváre. Túžil len po jednom – zachrániť milovanú Lesanu.

Za kmeňmi stromov sa zabeleli skaly. Jakov zastal pred skalným návrším a tam ho zbadal. Drak mu svojou veľkosťou vyrazil dych. Len čo Jakov vytasil meč do boja, ozrutný drak už stál priamo pred ním. „Povedz mi, čo si s ňou urobil?“ skríkol Jakov na obrovského protivníka. Odpoveďou mu bol len zúrivý rev a dym z nozdier draka.

Jakov neotáľal, vyskočil drakovi na nohu a zahnal sa mečom. Drak ho však mohutným krídlom odsotil preč. Rýchlo sa Jakov pozviechal a opäť sa pripravil na útok. Drak sa zahnal labou a Jakova odhodil ku skalám. Tam mládenec zbadal Lesanu, ako potajme ustupuje z najvyššieho brala. To už drak zase stál pred Jakovom a chystal sa mu uštedriť ďalší úder. Zahnal sa drak po tretíkrát na Jakova, tentoraz ozrutným chvostiskom. No Jakov mu šikovne uskočil a šmyk! Sekol draka z celej sily do chvosta.

„Bodaj by sa vaša zbojnícka dedina pod zem prepadla!“ zreval drak ľudským hlasom. Zamával krídlami a zmizol v nočnej tme.

Len čo drak zmizol, Jakov sa rozbehol ku bralu, kde naposledy zazrel svoju milú. Ale Lesanu nevidel. Kým mládenec bojoval, Lesana opatrne liezla zo skaly dole. Krok po krôčiku, pridŕžala sa kameňov. Na jednom z nich sa v tme pošmykla a z vysokej skaly sa kotúľala dolu. Zachránili ju jej dlhé vlasy, ktoré sa zachytili v kríčku tesne nad zemou. Akokoľvek sa snažila vlasy uvoľniť, nešlo to. Vytiahla teda svoju dýku a bez premýšľania si vlasy odsekla. Ako jemne dopadla na zem, vietor jej červené vlasy zavial až do neďalekého potoka a voda sa zafarbila na červeno. Od tých čias sa tento potok nazýva Červený potok.

Len čo Jakov zbadal Lesanu, rozbehol sa k nej a padli si do náručia. Spolu sa vydali späť domov. Drakova kliatba vyrieknutá v boji sa však naplnila. Po ich domove ostali v lese iba hlboké jamy, ktoré sú tu dodnes.

Napriek tomu, že Jakov a Lesana prišli o všetko, to najdôležitejšie im ostalo – mali jeden druhého. Svoj nový domov začali budovať v neďalekom chotári, na mieste, kde dnes stojí dedinka Jakovany.
Autor: Legendu podľa predlohy Karolíny Baňasovej a Mgr. Karola Baňasa spracovala Krajská organizácia cestovného ruchu Severovýchod Slovenska.