...Lesy Slanských vrchov sa stali domovom aj jednej veselej bylinkárky Marky. Len čo ráno opadla rosa, už vyskočila z postele, na dlhý čierny vrkoč si uviazala žltú šatku a utekala bylinky zbierať. Niektoré zasa zbierala len večer po západe slnka. Počas teplých dní ich sušila na slniečku a po nociach starostlivo balila do vrecúšok. Hoci bola útla a jej jemná tvárička vyzerala priam detsky, hlboké čierne oči prezrádzali, že už má čo - to za sebou. Bola veľmi svedomitá. Na každom vrecúšku mala napísané, aká bylinka tam je a na čo pomáha. Mala liek na každú boliestku. Preto k nej často ľudia chodili pýtať bylinky na to i ono a Marka im s radosťou pomáhala. Niekedy sa však stalo, že bylinky poplietla a ľuďom dala nesprávne vrecúško. Viete prečo to tak bolo? Naša bylinkárka bola totižto nahluchlá. Raz k nej napríklad prišla žena, ktorá chcela liek na boľavé brucho. „Ucho?“ zakričala Marka a už sa prehŕňala medzi bylinkami. „Nie ucho, brucho!“ odpovedala jej žena. „Veď dobre, počujem, že ucho,“ zamrmlala si Marka a podávala žene vrecúško s bylinkami na boľavé uši. Keďže sa to stávalo často, dedinčania Marke na narodeniny venovali podomácky vyrobené načúvadlo. Bol to vlastne hlinený pohárik bez dna zboku pridrôtovaný k paličke. Paličku chytila, pohárik si priložila k uchu a hneď rozumela Marka lepšie. Tento dar nosila stále so sebou zastrčený za bielou zásterkou. Jedného dňa, keď v lese zbierala bylinky, natrafila na bandu zbojníkov. Rýchlo sa skryla za široký strom. Zbojníci oddychovali okolo ohníka a nahlas sa rozprávali. „Počul som, že hore v kláštore eremitov je ukryté bohatstvo,“ začal prvý zbojník. „Poďme tam hneď, peniaze sa nám už minuli a okradnúť mníchov bude hračka,“ navrhol druhý. „Veď nám tí sami svoje poklady od strachu odovzdajú,“ smial sa tretí. Marka rýchlo vytiahla svoje načúvadlo. Veľmi sa zľakla, keď vyrozumela, čo majú zbojníci za lubom. Nelenila však a rýchlo vymyslela plán, ako mníchov zachrániť. Načúvadlo schovala za zásteru a pomaly vyšla zo svojej skrýše tváriac sa, že si zbojníkov nevšimla a len tu zbiera svoje bylinky. Tí keď ju zbadali, začali sa smiať. „Veď to je hluchá Marka, vraj vlastného slova nepočuje a všetko hovorí naopak. Zabavíme sa!“  A hneď začali po Marke kričať. „Marka, Marka, zbieraš bylinky?“ spýtal sa prvý. „Novinky? O žiadnych neviem, všetko je po starom,“ odpovedala Marka a zbojníci sa rehotali až sa za bruchá chytali. „Hej, Marka, nože nám daj liek na chudobu,“ pokračovali zbojníci. „Že či nemám chorobu? Ja som celkom zdravá, ďakujem za opýtanie,“ odvetila prostoreko bylinkárka. Takto sa na nej zbojníci zabávali, až od únavy popadali na zem a tvrdo zaspali. Na toto Marka čakala. Rýchlo sa rozbehla na vrchol mníchov varovať. Nestihli sa jej ani poďakovať, už ich hnala tajnou cestičkou dole do bezpečia dediny. Zbojníkom padol výdatný spánok vhod. Oddýchnutí a nabudení sa vybrali zbíjať do kláštora. A čo ich tam čakalo? Okrem nemilého prekvapenia, vôbec nič. Nebolo tam ani nohy, zostali len prázdne izby. Marka až do svojej chalúpky počula, ako nahnevaní zbojníci dupocú dole kopcom. Tešila sa, že sa jej podarilo zbojníkov obalamutiť a zachrániť nevinných mníchov. Keď si v ten večer unavená líhala do postele, tešila sa na ďalšie dobrodružstvá, o ktoré nebola v lesoch Slanských vrchov nikdy núdza.
Autor: Tatiana Baluchová