...v dávnych dobách stredoveku sa v okolí dnešnej obce Kamenica nachádzal benediktínsky kláštor. V ňom žili mnísi, ktorí sa tam utiahli, aby sa mohli v pokoji modliť a rozjímať. Žili veľmi skromným a tichým životom. Ľuďom sa zväčša vyhýbali. Až na jedného mladého mnícha Ondreja. Ondrík vyzeral na prvý pohľad celkom obyčajne. Mníšska kutňa visela na jeho chudých pleciach a zakrývala nízku postavu od krku až po päty. Z ružovej tváre s červenými lícami pozerali veselé modré oči. Plavé vlasy mal stále chlapčensky strapaté, za čo ho neraz starší mnísi karhali. Preto si ich často zakrýval kapucňou. Občas sa zatúlal aj do dediny, kde sa rád rozprával so sedliakmi a tu i tam priložil ruku k práci. Keď už mal dosť klebetenia, ale do kláštora sa mu ešte nechcelo, túlal sa po lese. Jedného teplého večera sa nad niečím zadumal a kráčal po lesnej cestičke. Keď precitol, zistil, že sa nachádza na opačnom konci na lúke, a že tam nie je sám. „Či sa mi to len sníva, alebo som zablúdil do rozprávkovej krajiny?“ čudoval sa Ondrej. Pred ním tancovali víly. Bolo ich toľko a poskakovali tak rezko, že ich nemohol spočítať. Keďže bol Ondrík trošku aj šibal, rýchlo sa schoval za strom, aby sa ho víly nezľakli, a pozoroval ich. Boli také krásne, až mu to vyrážalo dych. Vedel, že sa to nepatrí, ale len nad tým mávol rukou. Keď zapadli aj posledné slnečné lúče a zotmelo sa, víly odišli. Ondrej sa rýchlo ponáhľal do kláštora. Všetci mnísi ho už vyzerali a strachovali sa, že zablúdil. „Kde si bol tak dlho! Iste si sa po dedine poflakoval,“ kričal jeden. „No tak, priznaj sa, kde si bol?“ spytoval sa druhý. „Ale, kde by som bol, nikde som nebol,“ pokýval hlavou Ondrík a utekal do svojej izbietky. Zaumienil si, že sa každý večer nenápadne vytratí a bude pozorovať krásne víly. Ale nikomu ani muk! Nasledujúce dni sa večer vždy poobzeral, a keď videl, že je vzduch čistý, už ho nebolo. S potmehúdskym úsmevom sa ponáhľal na víliu čistinku. Až ho jedného dňa spozoroval najstarší mních cez pootvorené okno. „Kamže sa to náš mladý zakráda?“ Nedalo mu to a vybral sa potajomky za Ondrejom. Bol zvedavý, kam sa tak ponáhľa. Keď ho dobehol a zbadal, ako sedí učupený za stromom a pozoruje tancujúce víly, rozhneval sa a zakričal: „Že ti nie je hanba! Takto sledovať víly sa na mnícha nepatrí!“ Ondrík sa preľaknuto otočil a vybehol spoza stromu. Vtom ho zbadali aj krásne víly a s krikom utekali schovať sa do lesa. Jedna sa však otočila a so slzami v očiach zakričala: „Naše tance nemal nikdy vidieť žiaden človek. Ty si sa opovážil nás potajomky sledovať a preto na teba padne krutý trest. Do rána sa premeníš na kameň a budeš na tejto lúke ležať, kým sa nenájde niekto, kto ťa kliatby zbaví.“ Slová víly sa ešte dlho niesli lesom. Starý mních rýchlo chytil Ondreja za ruku a chcel ho vziať do kláštora, ale už mu nebolo pomoci. Nohy mu úplne skameneli a kým sa nazdal,  padol na zem a premenil sa celý na kameň. Nik už mladému Ondríkovi nevedel pomôcť. Oplakali ho v kláštore aj na dedine. Odvtedy tam kamenný spiaci mních leží. A viete čo? Je mu tak dobre. Celý deň polihuje a po večeroch na tancujúce víly žmurká. Tie sa na lúku vracajú každé leto a už si naňho aj zvykli. Nevadí im, že sa na ne pozerá. Už predsa nie je mníchom – človekom z mäsa a kostí, ale mníchom z kameňa.

Počas dlhých rokov mu tam ľudia postavili kamenných spoločníkov aby mu nebolo smutno. Nože, keď tam pôjdete, či sa vám ich podarí nájsť? Prezradím vám, že sú to zvieratká. Ale pssst, neradno spiaceho mnícha cez deň zobudiť. Mohol by sa nahnevať, že do večera nevydrží bdieť a zmešká tanec víl. A verte mi, to by sa vám nepoďakoval.
Autor: Tatiana Baluchová